Pred 45 rokmi otvorili Asuánsku priehradu

Medzi najpozoruhodnejšie vodné diela na svete patrí Asuánska vysoká priehrada na rieke Níl. Jej výstavba za pomoci Sovietskeho zväzu trvala dlhých 11 rokov a vyžiadala si presun starovekých pamiatok. V súčasnosti vyrába 13 % elektrickej energie v Egypte.

Asuánska vysoká priehrada v Egypte sa začala budovať v januári 1960 v snahe zabrániť povodniam a zabezpečiť pre krajinu elektrickú energiu. Slávnostne sa otvorila po ukončení stavebných prác 15. januára 1971. Za priehradnou hrádzou vysokou 111 metrov sa vytvorilo takmer 500 kilometrov dlhé Násirovo jazero, ktoré výrazným spôsobom zmenilo podobu celej krajiny.

Asuánska priehrada ako politický symbol

Priehrada je od svojho vzniku jablkom sváru medzi jej zástancami a odporcami. Egypt stavbu stále považuje za faktor modernizácie krajiny, inžiniersky zázrak a symbol politického víťazstva. Priehrada momentálne produkuje asi 13 % elektrickej energie v krajine. V 80. rokoch 20. storočia  to bolo dokonca až 20 % elektriny.

Okrem toho v roku 1997 prišiel prezident Husní Mubarak s projektom Tuška. Pri ňom sa majú vody Násirovho jazera využívať pomocou kanálu Tuška na vybudovanie novej riečnej delty v púšti na západe Egypta.

Regulovať prietok vody v najdlhšej rieke sveta sa začalo v Egypte už na prelome 19. a 20. storočia, keď sa pri meste Asuán vybudovala prvá, stará priehrada. Tá však postupne prestávala stačiť (aj napriek zvýšeniu v rokoch 1912 a 1933). Potom, čo priehrada v roku 1946 začala pretekať sa začalo uvažovať o výstavbe väčšieho diela. O stavbe Vysokej priehrady, nachádzajúcej sa 6 kilometrov proti prúdu od pôvodnej priehrady, sa rozhodlo v roku 1952.

"Pomocná ruka" Sovietskeho zväzu

Po znárodnení Suezského prieplavu Egyptom, izraelsko-francúzsko-britskej vojenskej ofenzíve proti Egyptu v roku 1956 a odmietnutí Západu financovať priehradu sa vtedajší prezident Gamál Abdan Násir obrátil na ZSSR. Moskva jeho požiadavkám vyhovela a poskytla Egyptu finančný úver aj technickú pomoc.

Stavbu Asuánskej vyoskej priehrady (arabsky As-Sadd al-Alí) začal sám Násir odpálením prvej nálože dynamitu 9. januára 1960. Na stavbe pracovalo zhruba 35 tis. robotníkov v priebehu 11 rokov, z ktorých 450 pri stavbe zahynulo. Náklady dosiahli približne miliardu amerických dolárov. Priehradná hrádza má pyramídový tvar - šírka základne je 980 metrov, horná časť hrádze meria 40 metrov. Sypaná hrádza z žuly je vysoká 11 metrov, 3,6 kilometrov dlhá a vedie po nej cesta. Spočítalo sa, že sa na nej spotrebovalo také množstvo materiálov, ktoré zodpovedá 13 Cheopsovým pyramídam.

Po napustení vzniklo Násirovo jazero s objemom 132 mld. m3, dĺžkou 480 km a šírkou 16 km. Voda sa z jazera, ktorá zasahuje aj do Sudánu, vypúšťa šiestimi tunelmi s priemerom 14 metrov a priehradou môže pretekať až 11 tis. m3 za sekundu. Priehradou sa zvýšila hladina Nílu o 60 metrov a plocha zavlažovaného územia tvorí 5.300 km2 pôdy. Elektráreň vyrobí ročne (spoločne so starou priehradou) 10 mld. kWh, čo predstavuje 23 % všetkej energie v Egypte.

Pri transporte starovekých pamiatok pomáhalo aj Československo

Známou akciou pod patronátom UNESCO bola záchrana starovekých núbijských pamiatok, ktorým hrozilo zaplavenie. UNESCO požiadalo o pomoc už v marci 1960 a množstvo pamiatok, napr. 3.000 rokov starý chrámový komplex Abú Simbel a ďalších asi 20 chrámov, náhrobných stĺpov, desiek a ďalších unikátov, sa rozobralo a presunulo s veľkými nákladmi v rokoch 1964-1968 na nové stanovište.

Pri transportoch pomáhali aj odborníci z Československa. Priehrada a vodná elektráreň sa slávnostne otvorili za prítomnosti prezidenta Anvara Sadata 15. januára 1971 a väčšina rečníkov vtedy zdôrazňovala skutočnosť, že priehrada umožní regulovať prietok vody a elektráreň vyprodukuje takmer polovicu elektrickej energie v Egypte.

Prínosy a negatíva priehrady

K pozitívam priehrady patrí výroba elektriny, ukončenie záplav v oblasti, niekoľkonásobný rast poľnohospodárskej produkcie, čo umožnilo viac zberov úrody za rok, predchádzanie nedostatku vody, ale aj zvýšeniu objemu vodnej prepravy a v neposlednom rade počet turistov v regióne.

Kvôli stavbe sa ale museli presúvať dávne pamiatky a zhruba 100 tis. roľníkov muselo opustiť svoje domovy. K záporom priehrady patrí i zasoľovanie pôdy v dôsledku umelého zavlažovania, usadzovanie bahna na dne priehrady (hrozí zanesenie celého diela) či zvýšenie hladiny spodných vôd, ktorá ohrozuje pamiatky na iných miestach. Menej významným je podľa odborníkov výpadok pravidelného nanášania úrodného nílskeho bahna, lebo sedimenty v ňom sú relatívne chudobné na živiny.

ČTK, energia.sk

Komunikační partneri

Odborní partneri