Reakcia na analýzu inštitútu INESS: Atómová hrozba

Atómová hrozba. Hrozba. Slová, ktoré asociujú strach a odmietanie. Názov samotný má zrejme ohúriť. Ohúril – ale aj samotný obsah analýzy. V demokracii má každý právo vyjadriť svoj názor, ale pokiaľ sa snaží ovplyvňovať mienku iných, musí rešpektovať aspoň základné morálne pravidlá. Myslíme si, že akákoľvek dobrá, kvalitná a konštruktívna diskusia môže preberanú problematiku obohatiť a pomôcť prijatiu správneho rozhodnutia v budúcnosti. Aj keď naša spoločnosť nie je priamym účastníkom prípravy projektu nového jadrového zdroja v Jaslovských Bohuniciach, považujeme za správne, vzhľadom na našu kvalifikáciu, vyjadriť svoj názor na fakty v nej prezentované. Motiváciu máme za sebou, prejdime k mierne technickejšiemu slovníku.

Autor analýzy v úvode tvrdí, že v poslednej dekáde dominuje jedna skupina zdrojov elektrickej energie – obnoviteľné zdroje, najmä fotovoltika a veterné elektrárne. V Európe (autor evidentne opomenul Áziu, kde sa presúva veľká ekonomická aktivita zo starého kontinentu, by toto porovnanie až také priaznivé pre obnoviteľné zdroje nebolo) je nárast inštalovaného výkonu obnoviteľných zdrojov za posledné obdobie enormný, to je všeobecne známy fakt. No tento jav (a zároveň pokrivenie trhu) bol spôsobený garantovaným 15-ročným výkupom zelenej elektrickej energie za dotované ceny. Takéto správanie si však na starom kontinente môžeme dovoliť len z jedného dôvodu, a to preto, že základné pásmo spotreby elektrickej energie máme za podmienky dostupnosti paliva pokryté stabilnými zdrojmi nezávislými na prírodných podmienkach (uhlie, plyn, jadro).

Následne konštatuje, že jadrová energia sa dostala po nehode vo Fukušime opäť pod výrazný tlak. S týmto tvrdením nemožno nesúhlasiť. Havária vo Fukušime poukázala na zraniteľnosť jedných z dizajnovo najstarších reaktorov postavených v blízkosti mora. Napriek výrazným ekonomickým a ekologickým škodám však na následky havárie zaznamenali menej strát na ľudských životoch, ako napríklad v prípade závalu baníkov ťažiacich uhlie, prípadne zosnulých pri explózii plynového potrubia.

Autor ďalej v úvode konštatuje, že riziká spojené s výstavbou a prevádzkou nového jadrového zdroja (ďalej NJZ) by mal v plnej miere niesť súkromný investor. K tomuto tvrdeniu máme taktiež výhrady. Jadrové zariadenie je špecifickým zariadením z hľadiska dodržiavania kvality práce a predpisov, preto je účasť štátu vo vedení a spravovaní takéhoto zariadenia nevyhnutná. Súkromný investor TEPCO bol zodpovedný za prevádzku elektrárne vo Fukusima-Daichi a aj napriek niekoľkým požiadavkám a odporúčaniam od regulačného orgánu na modernizáciu a zvýšenie bezpečnosti tieto žiadosti ignoroval. Súkromný investor je motivovaný osobným ziskom, čím strácame záruku, že elektrická energia vyprodukovaná na našom území bude u nás aj zobchodovaná. Na druhej strane obyvateľstvo bude musieť znášať riziká spojené s prevádzkou jadrového zariadenia bez ohľadu na to, kde vyprodukovaná energia skončí.

Nadpis druhej kapitoly - Starnúce jadro, je zavádzajúci. Hovoriť o starnutí reaktorov nemá opodstatnenie, keďže najpočetnejšia skupina reaktorov je v prevádzke len tridsať rokov (graf 1, odkaz na graf v štúdii INESS - pozn.red.), a pri dnešných technológiách sa ich životnosť odhaduje na 50 až 60 rokov. Ako sám autor neskôr uvádza, z ekonomického hľadiska je najvýhodnejšie prevádzkovať jadrové zdroje čo najdlhšie. Samotný prevádzkovatelia sa snažia maximálne vyťažiť potenciál existujúcich jadrových elektrární prostredníctvom niekoľkonásobného predlžovania životnosti a zvyšovania výkonu.

V kapitole 3.1 je konštatovaný pokles spotreby domácností od roku 2000 do roku 2011 o viac ako 20 %. Nie je však jasné z akých dát autor čerpá. Možno by sa stačilo previezť v zime po slovenkých dedinách a všimnúť si množstvo dymiacich komínov. Mnohé rodiny síce majú k dispozícii elektrické kotle, ale vzhľadom na vysokú cenu elektrickej energie a nízke príjmy sú nútené používať tuhé palivo, čo je menej ekologický spôsob vykurovania, menej bezpečný a taktiež menej ergonomický. Koniec koncov, korelácia spotreby elektrickej energie na obyvateľa a kvality života bola už viackrát preukázaná. Autor tvrdí, že ekonomické oživenie v rokoch 2010-2012, ktoré potiahol rastúci priemysel, nebolo sprevádzané rastom spotreby elektriny. Z grafu 2 (odkaz na graf v štúdii INESS- pozn. red), ktorý sám autor vo svojej analýze poskytol, je rozdiel vo výške spotreby medzi rokom 2009 a 2012 jednoznačný. V tomto prípade je pre porovnanie vhodné zahrnúť aj obdobie pred ekonomickým oživením. Ak ďalej uvážime autorove tvrdenie o nepretržitom poklese spotreby domácností, podiel priemyselného nárastu dopytu po elektrickej energii v rokoch 2010 až 2012 bude vyšší ako samotný rozdiel dát pochádzajúcich z grafu 2 pre inkriminované roky. Sám autor poukazuje na čoraz reálnejšiu víziu nasadenia elektrických automobilových pohonov, čo môže výrazne zvýšiť dopyt po elektrickej energii. Dnes projektované jadrové elektrárne majú plánovanú dizajnovú životnosť na úrovni 50 – 60 rokov, preto sú schopné nástup tejto ekologickej technológie plne podporiť a zachytiť.

Na stane 5 v grafe číslo 3 (odkaz na graf v štúdii INESS - pozn. red) autor uvádza prognózu spotreby elektrickej energie z roku 1996. V dnešnej dobe vychádzať z prognóz z roku 1996 nemá najmenší zmysel, slúži len na vytvorenie silnejšieho kontrastu. Prognózy vo väčšine prípadov vychádzajú zo súčasných ekonomických, technologických a legislatívnych ukazovateľov a práve preto sa aktualizujú v pravidelných intervaloch. Rovnako by sa mohlo vychádzať aj z prognóz pre Československo pred rokom 1989, avšak vo svetle ekonomických zmien, ktoré od tej doby nastali, by to bolo vysoko irelevantné.  Na strane 6 autor uvádza nasledujúci výrok: „Zarážajúce je systematické nadsadzovanie očakávanej budúcej spotreby“. Autor dokáže prekvapivo na vybraných analýzach posúdiť, či dochádza k systematickému nadhodnocovaniu alebo podhodnocovaniu očakávanej budúcej spotreby.

Vytváranie prognóz v sebe nesie vysoké riziko vzhľadom na ekonomické a politické ukazovatele, z ktorých vychádzajú. Prognózy spotreby elektrickej energie musia byť principiálne nadhodnotené, aby poskytli dostatočný priestor na náhle zmeny. Z historického hľadiska je známe, že aj keď sa nárast spotreby dá rozumne interpretovať lineárnou závislosťou, okamžité zmeny v spotrebe elektrickej energie nastávajú skokovito. Uvedenie technologického zariadenia s výkonom niekoľko GW nenastáva postupne krok po kroku, ale je pripojené v krátkom časovom intervale. Reagovať na skokové zmeny v spotrebe elektrickej energie je možné len pomocou zdrojov pracujúcich v špičkovom pásme diagramu zaťaženia a v prípade ich dostupnosti a presunu do polo-špičkovej oblasti by mohli chýbať regulačné kapacity. Výstavba elektrárne vysokého výkonu akéhokoľvek typu trvá rádovo roky, preto ak by prognózy boli podhodnotené, nebol by dostatočný priestor na reakciu v zmene spotreby. Samozrejmá je aj potrebná údržba jednotlivých zdrojov, kedy musí byť stále zabezpečená bezproblémová dodávka energie spotrebiteľom. V energetike musí producent vedieť uspokojiť všetky požiadavky na odber elektrickej energie z dlhodobého hľadiska, aj keď sú v súčasnosti ťažko predikovateľné a možno sa javia ako nereálne. Ide o krehký systém, ktorý vyžaduje citlivé riadenie a dostatočnú výkonovú rezervu.

Na strane 7 autor pre svoje úvahy používa predpoklad plného využitia zdroja bez uváženia prirodzených schopností a možností jednotlivých technológií. Porovnávať jadrové zdroje s paroplynovými elektrárňami za predpokladu plného využitia nie je úplne korektné. Jadrové elektrárne pracujú v základnom pásme v diagrame zaťaženia elektrizačnej sústavy a ich využiteľnosť na Slovensku je na úrovni 90 %, celosvetovo okolo 80 %. Paroplynové elektrárne pracujú v špičkovom prípadne v polo-špičkovom pásme. Základné pásmo musí byť kryté zdrojmi najstabilnejšieho charakteru. Na Slovensku nie je možné prevádzkovať paroplynové elektrárne za týmto účelom vzhľadom na značnú nestabilitu dodávky zemného plynu, čo bolo nesporne demonštrované plynovými krízami v roku 2006 a 2009. V podmienkach iných krajín, ako napríklad USA, ktoré majú významné zásoby zemného plynu a nie sú závislé od dodávajúcich a tranzitných krajín, je stabilita paroplynových elektrární vyššia ako v krajinách strednej Európy. Na Slovensku sa paroplynové elektrárne používajú na poskytnutie sekundárnej regulácie a podporných služieb, ich využiteľnosť je premenlivá, avšak spravidla nie vyššia ako 50 %.

V kapitole 3.2 kapitole autor uvádza, že v prípade spustenia ďalšej jadrovej elektrárne by výroba elektrickej energie na Slovensku v roku 2030 prekročila odhadovanú spotrebu o takmer 40 %. Medzi novými zdrojmi elektrickej energie autor udáva aj 600 MW prečerpávaciu elektráreň Ipeľ, čo je mierne zavádzajúci fakt. Prečerpávacia elektráreň z princípu slúži na rýchle uspokojenie vysokého dopytu po elektrickej energii a zároveň možné uskladnenie krátkodobého prebytku vyrobenej elektrickej energie. Tento typ elektrárne významne pomáha vykrývať rozdiely medzi dopytom a výrobou v sústave, ale novú elektrickú energiu dlhodobo nevyrába. Zároveň je nutné podotknúť, že existuje aj možnosť odstavenia reaktorov elektrárne V2 v Jaslovských Bohuniciach, aj keď už bola zo strany Slovenských elektrární podaná žiadosť o predĺženie prevádzky o ďalších 30 rokov. V prípade výrazného prebytku by ho bolo možné kompenzovať odstavením fosílnych elektrární, ktoré sú zastarané, nespĺňajú emisné normy EÚ a ich efektivita je diskutabilná.

Ku grafu 7 (odkaz na graf v štúdii INESS - pozn.red) treba podotknúť, že nezohľadňuje životnosť a technický stav žiadneho z uvedených typov elektrární, nepredpokladá akékoľvek vyradenie kapacít, iba nábeh nových jednotiek. Komentár pod grafom 7 je tiež diskutabilný, nakoľko tvrdenie, že „inštalovaný výkon 6 jadrových reaktorov má dosahovať v roku 2020 3100 MW“ predpokladá zvýšenie výkonu ešte nespustených 2 blokov jadrovej elektrárne EMO 3-4 z 440 na 575 MW, čo sú však len hodnoty udávajúce hrubý výkon elektrárne, od ktorých musí byť odpočítaná vlastná spotreba elektrárne, ktorá v prípade jadrových elektrární dosahuje úroveň 5-8 % inštalovaného výkonu.

V závere podkapitoly 4.1 autor deklaruje potrebu dôkladnej analýzy ohľadne dopadov a výšky garantovanej výkupnej ceny elektrickej energie z nového jadrového zdroja. Paradoxne, ak by sme vylúčili všetky zdroje, ktoré autor identifikoval ako príčinu vysokej koncovej ceny elektrickej energie na Slovensku, tak jedinou alternatívou nám zostáva nový jadrový zdroj.

V odseku 4.2 autor polemizuje o možnosti a potrebe sebestačnosti zabezpečenia dodávok elektrickej energie na Slovensku. Porovnanie dodávok plynu a jadrového paliva však nie je korektné. Jadrové palivo sa dodáva vo forme palivových článkov a výmena čerstvého paliva sa uskutočňuje kampaňovito raz do roka počas odstávky elektrárne, pričom čerstvé palivové články sú dovezené na Slovensko s dostatočným predstihom. V prípade akýchkoľvek problémoch s dodávkou paliva je možné predlženie palivovej kampane na zníženom výkone, čím sa otvára priestor na zabezpečenie čerstvého jadrového paliva priamo od zmluvného dodávateľa, prípadne aj od alternatívneho dodávateľa. Na druhej strane sa zemný plyn na Slovensko dováža plynovodom z Ruskej federácie cez územie Ukrajiny, čo predstavuje vysoké riziko v dodávke tejto komodity, ako sme už spomínali. V prípade zlyhania dodávky zemného plynu nastáva odstavenie paroplynových elektrární pracujúcich v špičkovom pásme prakticky okamžite, keďže na Slovensku nie sú dostatočné zásoby zemného plynu na riešenie dlhodobých výpadkov. Zemný plyn je navyše nenahraditeľná prírodná surovina, ktorú je možné a aj potrebné využiť zmysluplnejšie, ako iba použitím energie uvoľnenej pri oxidácii metánu.

Autor v analýze tvrdí, že sebestačnosť vo výrobe nemá žiadne ekonomické opodstatnenie. Bohužiaľ, opak je pravdou, a to z niekoľkých dôvodov. Prvým je, že aj keď v súčasnosti je od koho elektrickú energiu kúpiť, neznamená to, že sa táto situácia nezmení v najbližších rokoch. Rozvíjať hospodárstvo na predpoklade, že elektrickú energiu ako nutnú surovinu síce nebudeme vedieť vyrobiť, ale možno ju budeme mať od koho kúpiť, je viac ako nezodpovedné. Krajina, ktorá nie je sebestačná vo výrobe elektrickej energie a je odkázaná na susedné krajiny, prípadne súkromných prevádzkovateľov, stráca svoje hospodárske postavenie a ekonomickú konkurencieschopnosť vo svojom regióne. Druhým faktom je, že postavenie veľkého zdroja elektrickej energie, ako je napríklad jadrová elektráreň, prispieva k rozvoju regiónu. Na jadrové elektrárne je spravidla dlhodobo napojených niekoľko stredných a malých dodávateľských firiem a zamestnáva stovky pracovníkov, čím znižuje nezamestnanosť a priamymi dotáciami podporuje rozvoj regiónu.

V kapitole 4.4 autor tvrdí, že jadrová energia predstavuje jeden z vrcholov praktickej realizácie vedecko-technického pokroku. Treba však podotknúť, že momentálne je v prevádzke viac ako 440 reaktorov, čo svedčí o dlhodobej skúsenosti a dostupnosti tejto technológie a ani v jednom prípade sa neuvažuje s odstavením pre neekonomickú prevádzku. Čoraz častejšie je však počuť o plánovaní výstavby ďalších blokov. V podkapitole 4.4.1 autor poukazuje na fakt, že nemalú časť výnosov je potrebné ponechať na likvidáciu zariadenia po jeho vyradení. Je zaujímavé, že jedine v prípade jadrovej energetiky sa zodpovedne už počas prevádzky kumulujú zdroje potrebné na vyraďovanie a likvidáciu zariadenia, pričom u ostatných zdrojov tomu tak nie je a stále dokáže produkovať zisk.

Kapitola 4.4.3 uvádza ako negatívny príklad predĺženú výstavbu elektrárne Olkiluoto vo Fínsku. Stavba reaktoru č. 3 tejto jadrovej elektrárne nie je adekvátnym príkladom, nakoľko ide o vôbec prvý prototyp reaktora EPR. Je pravda, že sa pôvodné náklady navýšili skoro trojnásobne, ale všetky tieto náklady znáša spoločnosť AREVA a nie fínski občania. Pri overených technológiách a priamom manažmente dodávateľskej spoločnosti, medzi ktoré patrí so svojou ponukou aj spoločnosť ROSATOM ako záujemca o realizáciu NJZ, sa obdobné problémy nepredpokladajú.

Autor ďalej uvádza priemerný vek uzatvorených reaktorov na úrovni 22 rokov. V referenciách poskytnutých v analýze sme podobné číslo nenašli, čo však neznamená, že tam nie je. Dôležitejší je fakt, či sú do tohto čísla započítané aj experimentálne a demonštračné reaktory, pretože to môže výrazne ovplyvniť výslednú hodnotu a uviesť čitateľa do omylu. Bližšie informácie k tejto hodnote neboli poskytnuté.

V kapitole 4.4.4 je vyjadrený vplyv garantovanej výkupnej ceny v roku 2025 na úrovni 8,6 €/MWh. Je však nutné poznamenať, že po odstavení jadrovej elektrárne V1 medziročne cena elektrickej energie pre domácnosti vzrástla o 19 €/MWh (zdroj eurostat). Na druhej strane autor opomenul fakt, že okolo roku 2025 by mali vypršať prvé garancie výkupných cien pre obnoviteľné zdroje, nehovoriac o celoeurópskom trende tento proces urýchliť. V konečnom dôsledku vývoj koncových cien elektrickej energie v roku 2025 nie je až tak jednoducho predvídateľný.

Na strane 15 autor deklaruje, že výstavba NJZ by vytesnila väčšinu ostatných investícií v sektore. Pokiaľ ide o celkové investície do regiónu, tak výstavba NJZ by pôsobila priaznivo na rozvoj regiónu, či už v procese výstavby, alebo prevádzky zariadenia. Prevádzkovateľ jadrového zdroja investuje do okolitého regiónu priamo aj nepriamo, čo pociťujú aj občania. Názor obyvateľov v okolí jadrového zdroja je zdokumentovaný početnými prieskumami verejnej mienky. Čo sa týka možností investícií do výstavby malých zdrojov elektrickej energie, táto možnosť by naďalej ostávala, keďže výstavba NJZ by nijakým spôsobom neovplyvnila výstavbu doplnkových a podporných zdrojov elektrickej energie.

Ku grafu 9 (odkaz na graf v štúdii INESS - pozn.red) na strane 18. Autor v tejto časti popisuje podiel jednotlivých zdrojov na celosvetovej výrobe elektrickej energie, definuje, kde sa výroba sústreďuje a aké sú trendy. Je nutné poznamenať, že každá krajina má iné možnosti a prírodné zdroje. Krajiny, ktoré majú veľké zásoby uhlia a limity na emisie sú oveľa nižšie ako v EÚ, nemôžu byť porovnávané so Slovenskom. Miera znečistenia ovzdušia hlavne v Číne je priamym dôkazom, že uhlie nie je trvalo udržateľným zdrojom elektrickej energie. Slovenská republika nemá prakticky žiadne zásoby kvalitného uhlia, len obmedzené zásoby hnedého uhlia a lignitu a taktiež elektrárne EVO a ENO nespĺňajú limity umožňujúce celoročnú prevádzku. Nespochybniteľne, v krajinách s dostatočným hydrologickým potenciálom patria vodné elektrárne medzi najstabilnejšie a najlacnejšie formy výroby elektrickej energie. Keď sa lepšie pozrieme na mapu Kanady a Brazílie, nie je prekvapujúci vysoký podiel vodných elektrární. Nakoľko je na Slovensku hydropotenciál veľkých vodných elektrární skoro úplne využitý, je len ťažko predstaviteľné, že by sme sa len priblížili podielu vodných elektrární Kanady alebo Brazílie.

Na strane 22 je použitý výrok, ktorý navodzuje myšlienku, že potreba elektrickej energie môže byť vykrytá solárnymi panelmi: „Nemecké solárne elektrárne dokázali v ideálnych podmienkach dodávať výkon 22 GW, čo v tom momente bola zhruba polovica spotreby v krajine.“ Ideálny prípad pre výrobu elektrickej energie zo solárnych zdrojov nastáva pri slnečnom bezoblačnom počasí  približne 8-12 hodín denne. V priemere na zemský povrch dopadne 1 kW slnečnej energie, čo pri reálnej účinnosti solárnych panelov na úrovni 15-20 % predstavuje 150 W – 200 W elektrického výkonu. Treba však podotknúť, že zamračením oblohy alebo znečistením povrchu solárneho panelu ich účinnosť výrazným spôsobom klesá. Pri veľkých inštalovaných výkonoch môžu spôsobiť aj malé zmeny počasia výrazné zmeny v toku elektrickej energie v elektrizačnej sústave. Keďže reálne nie je možné prispôsobiť spotrebu a ani výrobu elektrickej energie lokálnym zmenám počasia, vytvárajú sa kruhové toky elektrickej energie v ES, ktoré môžu preťažovať medzinárodné prenosové vedenia. Nadmerný podiel solárnych (ale aj veterných) elektrární prináša značnú nestabilitu ES, preto je ťažko predstaviteľný takýto ideálny stav.

Záverom tejto krátkej reakcie chceme vyjadriť presvedčenie, že analýzy podobného charakteru by mali byť uskutočnené odborníkmi z danej oblasti, pretože povrchné porovnanie tabuliek a hodnôt bez  porozumenia problematike môže napáchať nevyčísliteľné škody. Zároveň nerozumieme, prečo autor analýzy používa už v nadpise analýzy expresívne pomenovania. Tento spôsob prezentácie neprispieva k hodnovernosti prezentovaných záverov a hodí sa skôr do bulvárneho oddychového čítania. Energetika je komplexnou multidisciplinárnou oblasťou, v ktorej na jednej strane nie je jednoduché vytvoriť presné prognózy spotreby a na druhej strane nie je opodstatnené podstupovať riziko, že ak nebudú zabezpečené dostatočné výrobné kapacity na Slovensku, bude ich možné kompenzovať nákupom elektrickej energie zo zahraničia. Je pravda, že nevyužitie potenciálu výroby danej elektrárne predstavuje isté finančné straty, avšak tieto náklady sú ešte stále nižšie ako nákup niekoľkých TWh elektrickej energie zo zahraničia mimo dopredu uzatvoreného kontraktu. Preto si myslíme, že jediný subjekt, schopný momentálne komentovať výhodnosť, prípade nevýhodnosť nového jadrového zdroja, je na základe dlhoročných skúseností spoločnosť JESS, ktorá investovala financie a ľudský potenciál do zhodnotenia danej problematiky ako realizátor projektu.

Autori: Branislav Vrban, Jakub Lüley a Štefan Čerba 

Text vznikol ako reakcia na analýzu inštitútu INESS: Atómová hrozba, ktorej autorom je Martin Vlachynský. Prečítať si ju môžete tu. 

© energia.sk